Jarný rez sliviek je v zásade veľmi podobný tomu, ktorý robíme u marhúľ. V priloženom videu je ale aj pár zaujímavostí, ktoré je lepšie si pozrieť, než o nich čítať. Odporúčame teda vidieť a potom bude jarný rez slivka určite jasnejší.
Ako teda na jarný rez sliviek?
Strih stromčekov robte čistými a ostrými nožnicami. To ale platí vždy.
Mladé stromčeky po výsadbe zastrihnite tak, aby zostali maximálne 3 kostrové vetvy. Vyberte tie, ktoré nemajú voči terminálu ostrý uhol, tj nerastú takmer kolmo nahor. Ideálne je naopak, pokiaľ budú rásť čo najviac vodorovne, také vetve dobre plodia a hodia sa na založenie korunky.
Pri starších stromčekoch vystrihajte vetvy, ktoré rastú smerom dovnútra a zahusťujú korunu. Také vetvičky prídu preč všetky, aby sa do koruny dostali slnečné lúče. Výnimku tvoria malé, krátke vetvičky, ktoré už budú nasadzovať na kvety. Tieto plodonosy nechajte rásť, bude z nich úroda aj vo vnútri koruny.
V prípade, že je stromček prerezávaný len nepravidelne, môže vzniknúť viac terminálov. V takom prípade je potrebné vybrať ten, ktorý rastie najviac kolmo a ostatné vystríhať.
Pri reze dohliadnite aj na to, aby ste odstránili zaschnuté minuloročné plody. Prezimuje v nich monilióza, takže tie musia všetky zo stromu preč
Pokiaľ omladzujeme starú slivku, platí trochu iný postup. Tu naopak už nevadí letorasty, ktoré rastú smerom nahor. Tie sa snažíme zachovať a naopak odstrihávame tie, ktoré sú previsnuté. Všímajte si tiež konáre, ktoré vyrastajú z kostrových vetiev priamo hore, takzvaných vlkov. Pokiaľ sa na strome objaví, je to známka, že je najvyšší čas pre omladzovací rez. Je samotné potom môžete v lete vylamovať.
Návod zameraný na rez čerešní od skvelého ovocinára pán Urbánka zo Židlochovíc.
Niekoľko tipov:
Pri čerešniach, ani iných stromčekoch, ktoré prerezávate, nenechávajte tzv. „čapík“. Rez vykonávajte až tesne pri vetve, ktorú chcete nechať. Schnúci zvyšok odstrihnutej vetvy je vstupom pre hubové choroby.
Vetvičky rastúce smerom do koruny vystrihnite, nezakracujte ich.
Rez jabloní je téma mnohých diskusií. Prinášame návod od skúseného pestovateľa, pána Jána Urbánka, ovocinára zo Židlochovíc. Točia na Youtube jedny z najpoučnejších videí na túto tému u nás, takže nie je nutné niečo pridávať.
Preto len malý súhrn v bodoch:
Nielen jablone, ale všetky stromčeky režeme ostrými, čistými nožnicami.
Pred samotnou výsadbou môžeme zakrátiť korene. Odstrihneme tie zaschnuté, alebo nahnité.
Nenechávame dlhý „čapík“, striháme vetve tesne nad vybraným očkom.
Väčšie rany ošetríme štepárskym voskom, alebo balzamom.
Jarný rez jabloní podľa pána Urbánka – od výsadby až do pätnásteho roku.
Pán Ján Urbánek zo Židlochovíc je fenoménom českého Youtube a rozhodne si tu zaslúži spomenúť. Natáča hlavne návody na starostlivosť o ovocné stromy. Zameriava sa na ich rez, ale nájdu sa aj videá o vrúbľovaní, prebierke plodov a ďalších témach. Presvedčte sa na jeho Youtube kanála.
Rez stromov v podaní pána Urbánka
Už po niekoľkých minútach je z jeho videí jasné, že sa jedná o skvelého odborníka s obrovským množstvom skúseností. Hlavnou výhodou ale je to, ako jednoducho ich dokáže odovzdávať. Videá nie sú zbytočne dlhé, obsahujú to najnutnejšie a pán Urbánek v nich vždy zrozumiteľne vystihne jadro problému. Jeho znalosti tak môžu pomáhať ďalším záhradníkom a sadárom, ktorí majú záujem sa vzdelávať súčasným spôsobom. Týmto by som mu za jeho prácu rád poďakoval.
Počas posledných cca 10 rokov sa na stavbách stále častejšie môžeme stretnúť s fasádami z dosiek v tmavo hnedej alebo čiernej farbe. Predtým neštandardná voľba obloženia je dnes k videniu na domoch navrhnutých renomovanými architektmi i menšími štúdiami, ale aj na drobných stavbách, ako sú rôzne tiny-housy, maringotky alebo čajové domčeky a záhradné altány. Jedná sa o opaľované dosky ošetrené olejmi na drevo.
Povrchová úprava dreva opaľovania pochádza z Japonska a nazýva sa Shou Sugi Ban alebo tiež Yakisugi (焼杉). Yaki znamená „zahriať ohňom/opáliť“ a sugi „cyprus“. Ide o tradičnú metódu a už z názvu je vidieť, že sa pri nej využívalo hlavne drevo cyprusov. Konkrétne sa potom jednalo o cyprus tupolistý – hinoki (Chamaecyparis obtusa).
V minulosti sme v našich zemepisných šírkach mohli podobné sfarbenie pozorovať na vidieckych stodolách. Tam nebola čierna farba výsledkom opaľovania, ale dosky boli natierané hovädzou krvou. Pôsobením slnka potom dosky tmavli a fasády najmä úžitkových budov dostávali načernalý odtieň. O mnoho rokov neskôr vystriedal volskú krv vyjazdený olej. Aj ten sa používal na natieranie prístreškov, kôlní a stodol. Avšak vďaka škodlivým účinkom na ľudské zdravie bolo od jeho používania upustené.
V súčasnosti existujú tri základné spôsoby, ktorými je možné docieliť opálenie povrchu dreva. Každý z nich má svoje špecifiká a osobne som vyskúšal iba druhú metódu, teda opaľovanie horákom. Sami ale môžete skúsiť aj ďalšie spôsoby a zistíte, čo vám vyhovuje.
Opaľovanie v komínčeku
Prvý spôsob je veľmi tradičný a trochu náročný na manipuláciu. Dosky sa pri ňom zviažu po troch hranami k sebe a tým sa vytvorí komín. Pokiaľ ho postavíme nad rozrobený oheň, začne povrch dreva horieť smerom nahor vďaka prirodzenému ťahu vzduchu. Vnútro doskového komína tak bude opálené, vonkajšie strany dosiek zostanú nedotknuté. Nevýhodou je nemožnosť kontrolovať pohľadom mieru opálenia, takže je potrebné nabrať určitú skúsenosť. Ďalší zádrhel môže vzniknúť pri manipulácii, keď napríklad 4 metre dlhé dosky už je ťažké udržať vo vertikálnej polohe tak, aby mohla obhorieť a nijako nás pri práci neohrozila. Pri takej dĺžke už sa hodia pomocníci.
Opaľovanie dosiek tradičnou metódou. Zdroj Youtube kanál Nakamoto Forestry
Z video ukážky si môžete urobiť predstavu o tom, ako tradičné opaľovanie pomocou vytvoreného komína prebieha. Je vidieť, že horenie dosiek je silné, vzniká zuhoľnatená vrstva. Je teda potrebné ich včas uhasiť, aby neodhorelo väčšie množstvo dreva, než je nutné.
Ručné kefovanie opálených dosiek. Zdroj Youtube kanál Nakamoto Forestry
Opaľovanie horákom
Ďalšia metóda opaľovania využíva stavanie horák na lepenku. Tým je možné docieliť podobný efekt, ako pri opaľovaní prvým spôsobom. Výhodou je ale lepšia manipulácia s materiálom a tiež väčšia kontrola nad mierou opálenia dosiek.
Pri použití horáka je vhodné dodržať niekoľko zásad:
Používajte nehobľované drevo. Je totiž veľký rozdiel, pokiaľ sa snažíte opáliť hobľované dosky. Hobľovanie je samo o sebe jeden zo spôsobov, ako zvýšiť odolnosť dreva voči ohňu. Malé triesky, ktoré na neopracovaných doskách zostávajú ľahšie chytia. Preto sa nehobľované dosky opaľujú pekne, ale hobľované málo černajú a vyžadujú oveľa dlhšie pôsobenie plameňa. To samozrejme zdvíha konečné náklady, kedy musíte zaplatiť hobľovanie dosiek (alebo si ich ohobľovať) a tiež spotrebujete viac plynu do horáka. Rozdiel je skutočne značný.
S horákom nepracujte v silnom vetre. Nájdite si dobre chránené miesto, alebo počkajte na lepšie počasie. Vietor fúka plamene rôznymi smermi a je problematickejšie udržať koncentrovaný žiar do jedného miesta. Aj toto potom dvíha spotrebu plynu.
Hrčky budú chcieť viac tepla – opaľujú sa pomalšie, takže by v ich mieste zostal svetlejší fľak. Preto tu s plameňom „pritlačte“ pokiaľ chcete docieliť farebne jednotný povrch.
Pozor pri opaľovaní paluboviek s perodrážkou. Sú tenšie a obzvlášť v mieste, kde je perko alebo drážka, drevo začína čoskoro horieť. Tam je totiž materiál skutočne slabý. Stane sa tak, že pokiaľ chceme opáliť hobľovanú palubovku, niekde nebude poriadne tmavnúť, ale pero alebo drážka už môže horieť alebo sa teplom rôzne krútiť. Preto je vhodnejšie opaľovať skôr rovnako silné dosky.
Na zjednodušenú úpravu opaľovaných dosiek alebo výrobu väčšieho množstva sa hodí špeciálna pec. Tú nájdeme skôr v priemyselných podnikoch, ale dosky sa na posuve pretiahnu pecou, kedy sú zároveň z jednej strany vystavené žiaru. Výhodou je rovnomerne opálený povrch a menšia prácnosť.
Napúšťanie opáleného dreva olejom
Na napúšťanie opálených dosiek sa používajú rôzne druhy olejov, napríklad ľanový alebo tungový. Zahriatím oleja pred aplikáciou zaistíte hlbšiu penetráciu dovnútra dosiek. Na optimálnu ochranu opáleného dreva je ideálne aplikovať aspoň tri vrtvy. Pokiaľ nie ste spokojní s finálnou farbou dreva, napríklad preto, že je príliš svetlá po kefovaní, dá sa to vyriešiť. Oleje, ktoré sa používajú na povrchovú úpravu je možné dofarbiť pigmentom. Je k dostaniu v rôznych odtieňoch a intenzitu farby určuje práve odtieň a použité množstvo. Ja takto dofarboval nedostatočne opálené palubovky na maringotke. Odtieň paluboviek bol po prvom napustení olejom veľmi svetlý a nerovnomerný. Opálenie sa teda ukázalo ako nedostatočné. Preto som pri druhom a treťom nátere pridal orechový pigment – ten najtmavší, ktorý sa mi podarilo zohnať. Finálna farba je tak úplne čierna, hoci samotné opálené palubovky by boli skôr žíhané.
Výsledky použitia metódy Shou-sugi-ban
Stupne opálenia dreva sa rôznia. Pokiaľ je plameňom vystavené len malú chvíľku, bude zvýraznená kresba a stmavnú hlavne letorasty. Také dosky sa často používajú na výrobu rustikálneho nábytku, políc alebo regálov. Opálené drevo je možné ešte kefovať a jemne obrúsiť tak, aby pri použití v interiéri nešpinilo. Ako finálna povrchová úprava sa väčšinou používa napustenie olejom na drevo. Výsledkom sú dosky svetlo hnedé, len mierne tmavšie ako boli pôvodne. Ako už bolo povedané, dôjde hlavne k zvýrazneniu kresby.
Vyššia miera opálenia potom dáva vzniknúť doskám v rôznych odtieňoch hnedej až po uhlovo čiernu. Veľa opálené dosky potom budú mať aj charakteristický zuhoľnatený povrch. Práve tenká vrstva zuhoľnateného dreva je často cieľom takejto úpravy. Zaisťuje totiž ochranu pred hmyzom, drevokaznými hubami, ale aj pred požiarom. Raz opálené drevo už totiž zle horí. Zuhoľnatený povrch potom buď na doskách môžeme nechať, alebo ho možno kefovať. To sa používa v prípade, že nechceme aby z dosiek zuhoľnatené kúsky mohli časom opadávať. Finálne napustenie sa potom vykonáva ľanovým alebo tungovým olejom na drevo.
Detail opáleného dreva. Zdroj: Wikimedia Commons
Poznámka k čiernej fasáde a tepelnej regulácii domu
Biele, teda povedzme tradičné prevedenie fasád domov, s ktorým sa môžeme stretnúť najmä v okolí Stredozemného mora funguje tak, že za slnkom rozpálených dní odráža jeho žiarenie. Teplota povrchu domov sa potom zhruba rovná teplote okolitého vzduchu. Teda fasády a následne aj interiéry domov sa tak nerozpaľujú. Za chladnejších nocí sa potom uplatňuje nízka sálavosť tepla z povrchu fasád. Akumulované teplo sa do okolia vyžaruje pomalšie.
Pri čiernych domoch je to presne naopak – v noci rýchlejšie vychladnú a naopak cez deň sa ľahko rozpália do teplôt prevyšujúcich vzduch v okolí. Preto je tepelná izolácia a následný komfort pobytu v týchto stavbách jednou z hlavných výziev, ktoré použitie použitia tmavých obkladov obnáša.
Stĺpové stromčeky sú obzvlášť obľúbené u majiteľov malých záhrad a medzi balkónovými pestovateľmi. Nie sú náročné na priestor, ale zachovanie ich tvaru si vyžaduje pravidelný rez. Poďme sa teda pozrieť, ako na to.
Niekoľko tipov:
Prvým rokom po výsadbe vyštipujte kvetné púčiky – nech sa stromček nevysiľuje. Nie je potrebné, aby hneď prvú sezónu jabloň splodila.
Letorasty, ktoré vyrastajú z hlavného kmienka a mieria nahor, odstrihnite. Tým dodržíte skutočne stĺpcový tvar.
Ak sa urobí príliš veľa plodonosov, niektoré odstráňte. Jabloň nemôže plodiť tak, aby mala na 10 cm výšky 3-4 jablká. Plody stačia vo vzdialenosti 15 cm od seba, aj tak ich bude mať každý stromček dosť.
Podnožie pri stromčekoch rozumieme rastliny, ktoré sa použijú na ďalšie pestovanie okrasných a ovocných stromov či rastlín. Využívajú sa teda na očkovanie alebo vrúbľovanie inej rastliny tak, aby došlo ku kombinácii ich vlastností. V prípade ovocných stromov tak podnože silne ovplyvňujú ich rast, veľkosť, dobu, kedy nastúpia do plodnosti a celkovú dĺžku života stromu. Medzi ďalšie vlastnosti, ktoré podnož definuje patrí pri stromoch napríklad mrazuvzdornosť, alebo schopnosť prospievať v rôznych druhoch pôd. Preto by sa typ podnože mal vyberať s ohľadom na stanovište, v ktorom stromček plánujeme vysadiť.
Podnože sa v škôlkach množia generatívne, alebo vegetatívne. V prípade generatívneho množenia sa jedná o pestovanie zo semena, kedy je výsledkom semenáč. Vegetatívne množenie ponúka viac možností a delí sa ďalej na vegetatívne množenie, kedy sa získavaný materiál oddeľuje od materskej rastliny až po zakorenenie. Sem patria: hríženie, delenie, kopčenie, odkopky a odnožovanie. Pokiaľ dochádza k oddeleniu rastlinného materiálu ešte pred jeho zakorenením, jedná sa o jeden z nasledujúcich typov: bylinné rezne, drevité rezne, koreňové rezne.
Podnože používané na pestovanie jabloní
Zakrpatené: M27 – pôvodom z Anglicka, veľmi slabý rast, vhodná na vrúbľovanie bujnejšie rastúcou odrodou (pre tvary ako šité vreteno), pri vrúbľovaní slabo rastúcej odrody bude vhodná na pestovanie v kvetináčoch a iných nádobách
Slabo rastúce: M9 – pôvodom z Anglicka, náchylnosť voči múčnatke a chrastavitosti je stredná, skôr citlivá na sucho a kvalitu pôdy, vyžaduje oporu pri pestovaní, skorý nástup do plodnosti
M26 – pôvodom z Anglicka, rastie slabo až stredne bujne, odolná voči mrazom a dobre znáša horšie pôdne podmienky, vyžaduje oporu najmä v prvých rokoch, ovocie na ňu môže dozrievať o niekoľko dní neskôr v porovnaní s inými podnožami, odolná voči vlnatke
P60 – pôvodom z Poľska, podnož, ktorá rastie skôr slabo, dobre odoláva mrazom, hodí sa do suchších pôd, naopak zle znáša pôdy premokrené a ťažké slabo rastúce, vyžaduje oporu
J-OH-A – stredne náchylná na chrastavitosť a múčnatku, naopak je veniec áchylná na vlnatku krvavú a šarlach
Stredne rastúce: M7 – pôvodom z Anglicka, rastie stredne bujne, dobre odoláva mrazu, nie je náročná na pôdne podmienky a pri pestovaní nevyžaduje oporu
P14 – pôvodom z Poľska, stredne bujne rastúci (o niečo bujnejší, než M26, obzvlášť zo začiatku), nie je náročná na pôdu, vykazuje strednú odolnosť voči múčnatke a šarlachu, opora nie je nutná
MM106 – pôvodom z Anglicka, stredne bujne rastúci, vytvára rozložitejší koreňový systém, čoskoro nastupuje do plodnosti, dobre odoláva mrazu, hodí sa aj do vlhších a kamenistých pôd
B118 – stredne bujne rastúca, dobre mrazuvzdorná, vhodná do chudobnejších a suchších pôd, podobné vlastnosti majú aj podnože M27, J-OH-A alebo J-TE-E až J-TE-H
Antonovka – stredne až bujne rastúce podnož, tvorí relatívne robustný koreňový systém, dobre odoláva mrazu a hodí sa do vyšších a drsnejších polôh
Bujne rastúce: A2 – pôvodom zo Švédska, bujne rastúce podnož, tvorí väčší koreňový systém a dobre odoláva mrazu, nie je náročná na pôdne podmienky, neskorší nástup do plodnosti
Jabloňový semenáč, „planá“ jabloň– generatívne množená podnož (zo semien), výborne kotví v pôde, obzvlášť ak by sme sa ju rozhodli navrúbľovať na pôvodnom stanovisku, vyksadzuje bujný rast, neskorší nástup do plodnosti, nie je náročná na pôdne podmienky.
Podnože na pestovanie hrušiek:
Kduloň MA– táto podnož rastie slabo, je dosť odolná voči chorobám, pomáha vylepšiť kvalitu i veľkosť plodov, hodí sa skôr do výživných pôd
Kdouloň S1 – pôvodom z Poľska, táto podnož rastie tiež slabo, nie je náchylná k nádorovosti koreňov, naopak tvorí silný konrenový systém, vďaka tomu ani nie je náchylná na sucho, skorý nástup do plodnosti, plodí bohato, vyžaduje oporu
Hrušňa Kirchensaller – podnož ktorá rastie bujne, nie je náročná na pôdu, má dobrý vplyv na veľkosť plodov
Semenáč – veľmi bujne rastúce podnož, dobre odolná mrazu, nenáchylná k chorobám, nie je náročná na pôdne podmienky, hodí sa aj do vyšších oblastí, vytvára mohutnejšiu koreňovú sústavu
Hrušňa kaukazská (Caucasica) – druh hruškového semenáča, bujne rastúci, dobre znáša aj suchšie pôdy, dobre odolná mrazu
Podnože na pestovanie sliviek:
St. Julien – jedná sa o slabo rastúce podnož, čoskoro nastupuje do plodnosti a plodí bohato, nepodrastá, ale je ciltivejšie na suché pôdy
Ryngle zelená – stredne bujne rastúce podnož, čoskoro nastupuje do plodnosti, odolná aj v ťažších pôdachá, tvorí silný koreňový systém
Wangenheimova – tiež stredne bujne rastúce podnož, vytvára plytší koreňový systém, vhodná do do výživných pôd, naopak sa príliš nehodí do suchých a piesočnatých lokalít, čoskoro nastupuje do plodnosti
Alycza – bujne rastúca podnož, tvorí silný koreňový systém, nenáročná na pôdne podmienky
Myrobalán – bujne rastúca podnož, nie je náročná na pôdne podmienky, tvorí skôr silný koreňový systém, môže podrastať
Podnože na pestovanie čerešní a višní
Maxma – je sa o zakrpatené rastúce podnož, nie je náročná na pôdne podmienky a hodí sa aj do vyšších poloch, stromčeky na tejto podnoži narastú do výšky okolo 2 m
Gisela 5,6 – slabo rastúce podnož, slabší rast o 40 – 60%, hodí sa do výživných pôd, korenie plytko, takže nutná opora, dobre odoláva mrazu, poskytuje kvalitné plody, hodí sa do živých plotov
Colt – stredne bujne rastúce podnož, často k dostaniu v našich záhradníctvach, dobre odoláva mrazu, čoskoro nastupuje do plodnosti a plodí bohato, nie je náročná na pôdne podmienky
Mahalebka – bujne rastúce podnož, hodí sa aj do náročnejších podmienok, dobre znáša nedostatok živín, kamenistej pôdy, alebo prísušok, ak má viac živín, rastie bujnejšie, odolná voči mrazom, niekedy sa jej tiež hovorí „turecká čerešňa“
F12 – bujne rastúce podnož, tvorí silnejší koreňový systém, znáša ťažšie pôdy, ale nie tie premokrené, dobre vzdoruje mrazom
Čerešňový semenáč/vtáčnica – bujne rastúce podnož, hodí sa do rôznych druhov pôd, odolná, tvorí silný koreňový systém, netrpí klejotokom.
Podnože na pestovanie broskýň, nektáriniek a marhúľ
St. Julien – slabo rastúce podnož, čoskoro nastupuje do plonosti, plodí bohato, nepodrastá, je ciltivá na sucho
Wavit – slabo rastúce podnož, vyselektované z odrody Wangenheimova, redukuje rast o 40 – 50%, hodí sa teda pre menšie pestovateľské tvary, prospieva v bohatších pôdach, skorý nástup do plodnosti
Pumiselect – slabo rastúce podnož, redukuje rast o 50%, vhodná do pôd s dostatkom živín, neznáša premokrené pôdy, nutné pestovať s oporou
Ryngle zelená – stredne bujne rastúce podnož, čoskoro nastupuje do plodnosti, hodí sa do ťažších pôd v ktorých dokáže vytvoriť silnejší koreňový systém
Montclar – táto podnož rastie stredne bujne, tvorí kvalitný koreňový systém, stromčeky na tejto podnoži nevyžadujú oporu a odolávajú mrazu aj suchu
Rubira – stredne bujne až bujne rastúce podnož, tvorí kvalitný koreňový systém, stromčeky nevyžadujú opory, podnož má dobrý vplyv na veľkosť plodov
Wangenheimova – stredne bujne rastúci, má plytší koreňový systém, vhodná do dobre živených pôd, nevhodná do suchých a ľahkých pôd, skorý nástup plodnosti
Adesoto – bujne rastúce podnož, tvorí silný koreňový systém, dobre rastie aj v suchších, ílovitých alebo vápencýh pôdach, plodí pevné ovocie
Rakoniewická – druh broskyňového semenáča, bujnejšie rastúci, dobrý koreňový systém, odolná kučeravosti
Semenáč – bujnejší rast, dobre odolná voči mrazu, silný koreňový systém
BVA – generatívne množený broskyňový semenáč, bujnejší rast, dobre odolná voči mrazu
Mandloň – podnož s bujnejším rastom, vhodná aj do menej úrodných pôd, stromy tvoria väčšiu korunu
Tiež vám príde, že existuje súvislosť medzi bujnosťou rastu a uvádzanou odolnosťou podnožia voči chorobám a tolerancií k menej kvalitným pôdam? Je to tak. Bujne rastúce podnože a obzvlášť semenáče patria medzi podnože najodolnejšie. Viaže sa k nim aj dlhovekosť. Stromy na semenáčových podnožiach sa dožívajú zďaleka najvyššieho veku, zatiaľ čo tie na slabo rastúcich podnožiach môžu byť záležitosťou iba na 10 -20 rokov. Nevýhodou semenáčov môže byť pre niekoho veľký vzrast, s ktorým sa treba počítať pri výsadbe. Pokiaľ chcete na takejto podnoži strom sadiť, vezmite do úvahy vhodný spôn (vzdialenosť od ostatných stromov, prípadne predmetov, domov, atď.)
Ukážka rezu podnožia tzv. na ostro (Jedná sa o jarný rez po ujatí očiek):
Zdroje: Adobe Stock, www.ovocne-stromky.cz, www.ovoce.hlucinsko.eu, www.zahradnictvikruh.cz/prehled-podnozi-pro-ovocne-stromky-pg24.php, Youtube kanál Marek Trávníček
Zamiokulkas patrí do čeľade aróniovitých rastlín, podobne ako napríklad monstera. Trochu sa na ňu medzi našimi izbovkami pozabudlo, ale v poslednej dobe zase nadobúda na popularite. Tým pádom sa s ňou môžeme stretnúť v mnohých domácnostiach aj kanceláriách. Pestovateľa izboviek si získava vďaka trendy vzhľadu a nízkym nárokom na pestovanie.
Tento druh má prirodzenú domovinu v Afrike, v oblasti ktorá zasahuje od Kene až po Juhoafrickú republiku. Vyskytuje sa tu v podrastoch tropických lesov a miestni obyvatelia ju využívajú v tradičnej medicíne. Vďaka výskytu v pralesoch je schopná rásť ako na slnku, tak na silne zatienených stanovištných. Preto u nás patrí medzi izbovky, ktoré môžete smelo pestovať v tieni. Jedná sa o sukulentnú rastlinu, ktorá má krátky podzemok. Z neho potom vyrastajú lesklé, dužinaté listy. Pod zemou by sme našli zásobné hľuzy, v ktorých si ukladá škrob.
Ako zamiokulkas pestovať
Ide o nenáročnú rastlinu, ako už bolo spomenuté, často ju môžeme nájsť aj v halách, alebo firemných kanceláriách, kde starostlivosť o kvety môže občas viaznuť. Aj preto je taká obľúbená. Nie je náročná na pôdu, postačí ju obyčajný záhradnícky substrát. Hoci sa jedná o sukulent, vyžaduje primeranú zálievku, nie je dobré ho nechať preschnúť. Vyvarujte sa ale dlhodobému prelievaniu, to by rastline začali uhnívať korene. Prvým signálom toho, že rastlina je premokrená, býva žltnutie listov. Tie môžu postupne aj hnednúť av tej chvíli už viete, že zálievku je potrebné obmedziť. Tiež toľko nezalievajte cez zimu.
Čo sa týka stanovišťa, prospieva na polotienistom mieste. Priame slnko by ju mohlo spaľovať listami. Pokiaľ bude mať svetlá o málinko viac, lepšie porastie ale tiež ju budú svetlať listy. Buďte opatrní na prievan, obzvlášť v zimných mesiacoch. Ten neznáša, podobne ako chlad. Optimálna teplota je izbová, v zime by potom nemala klesnúť pod 18 °C. V lete ju potom môžete prihnojiť a bude vďačná za občasné rosenie. Pokiaľ by bola v príliš suchom prostredí, nemala dosť zálievky, alebo bol v miestnosti suchý vzduch, zhodí listy a prejde do dormantnej fázy. Presádzať ju môžete na jar, v období od marca do apríla.
Ako množiť zamiokulkas
Existujú dve metódy, ako je možné zamiokulkas spoľahlivo množiť. Tou prvou je výsev zo semienok. Rastlina vytvára plody v tvare sploštených guličiek bielej farby. Hladké, oválne semienka, ktoré bobule obsahujú môžete vysievať. Klíčia rýchlo, niekedy už počas 8 – 10 dní. Druhou množnosťou je vegetatívne množenie, konkrétne odrezkovanie. Stačí odrezať jednotlivé lístky a zasadiť ich do hliny. Môže to chvíľu trvať, kým pustia korene, preto buďte trpezliví. Nakoniec ale zakorenie. Rezniam pomôže udržiavanie vyššej vlhkosti, napríklad ich môžete prikryť odrezanou petlahví.
Jedovatosť zamiokulkasu
Podobne, ako ďalšie rastliny z čeľade aróniovitých, aj zamiokulkas obsahuje kryštáliky šťavelanu vápenatého v pletivách vo vnútri listov. Preto rastlinu pestujte pokiaľ možno mimo dosahu detí a manipulujte s ňou opatrne. Pri požití i malého množstva napr. listov môže mať človek značné ťažkosti. Obsiahnutý šťaveľan totiž spôsobuje dráždenie tráviaceho traktu a ústnej dutiny. Toto podráždenie môže následne viesť k svrbeniu, opuchu jazyka, poschodia i hltana. V horšom prípade opuch spôsobuje problémy s prehĺtaním, dýchaním a pokiaľ by bola reakcia naozaj silná, môže dôjsť aj k uduseniu. Avšak nie je potrebné sa desiť, pokiaľ rastlinu nepozriete, neublíži vám a môžete sa vrhnúť na jej pestovanie. Pri správnej starostlivosti vám dorastie až do výšky 2 metrov.
Pri príprave údených lahôdok záleží aj na správnom výbere dreva. Keď udíte mäso, klobásy, slaninu alebo napríklad ryby, drevo hrá v celom procese dôležitú úlohu. Niektoré druhy totiž podčiarknu chuť a vôňu výsledného kusu mäsa, iné by ho naopak pokazili.
Predtým bolo spaľované drevo zdrojom oboch podstatných súčastí celého procesu údenia: teploty i dymu. Pri horení dreva v udiarni vznikal dym a zároveň dostatočne vysoká teplota, ktorá pomohla mäso konzervovať. To je dodnes bežná prax malých záhradných udiarní – murovaných alebo drevených. Moderné udiarne ale fungujú tak, že teplo je zabezpečované iným zdrojom, ako dym. V takých udiarňach sa môže kúriť dreveným uhlím, briketami, elektrinou, alebo plynom. Drevo je potom skôr doplnkovým zdrojom energie a slúži hlavne na dodanie chuti a vôni. Preto je dobré sa naučiť s udiarňou pracovať, udržiavať v nej stabilnú teplotu a dobre odhadnúť dobu údenia. Potom už nič nebráni chuťovým experimentom.
Aké sú základné druhy dreva vhodné na údenie?
Existuje niekoľko univerzálnych druhov dreva, ktoré sa odporúčajú najčastejšie: buk, jelša a tiež dub. Bukové drevo dodáva skôr neutrálnu, ale príjemnú arómu. Drevo bukov má veľkú výhrevnosť, takže sa hodí aj do udiarní, kde je kúrenie drevom jediným zdrojom tepla. Pripravíte na ňom skvelé údené mäso.
Dubové drevo je vhodné na prípravu červených más, alebo klobás. Tiež ono má vysokú výhrevnosť. Jelšové drevo potom dodá údeným produktom trochu sladkastú arómu. Hodí sa na údenie rýb, syrov, orechov alebo napríklad hydiny.
Okrem týchto „základných“ druhov sa veľmi často používa drevo ovocných stromov. To môže byť málinko horšie dostupné, predsa len čerešní alebo sliviek sa zase nerúba toľko. Milovníci údenia ale určite budú radi, pokiaľ sa k ovocnému drevu dostanú. Čerešňa, slivka, hruška alebo jabloň mäsu dodajú ovocné tóny. Pre niekoho ale môžu byť príliš sladké, preto ich možno kombinovať aj s neutrálnejšími druhmi.
Pri zauzovaní sú tiež s obľubou využívané exotickejšie dreviny. V USA a postupne aj u nás je to hlavne hickory a mesquite. Ďalej nájde uplatnenie drevo mandľovníkov alebo olivovníkov, či napríklad borievky. U borievky možno použiť ako drevo, tak aj borievky – pri naložení mäsa, alebo pri finálnom zaúdení.
Rozdiely v hrubosti dreva pre rôzne druhy udiarní
Celé polená majú svoje využitie v klasických udiarňach, kde slúžia aj ako zdroj tepla. Pokiaľ je udiareň vykurovaná plynom alebo elektrinou, postačujú malé brikety, štiepka, hoblinky alebo piliny.
Aké drevo naopak nepoužívať a neúdiť na ňom pre istotu vôbec?
príliš vlhké drevo – bude zle horieť, fajčiť síce bude dosť, ale uvoľňuje decht
drevo špinavé, kontaminované škodlivinami alebo dokonca lakované drevo – to nepoužívajte vôbec, uvoľňujú sa z neho pri horení škodlivé látky
zvyšky z výroby nábytku, lepené dosky, drevo so šponami alebo svorkami
drevo ihličnatých stromov sa na údenie nehodí – mäso z takého dymu horkne
odporúča sa tiež drevo odkôrnené, bez zvyškov kôry, machov alebo zeminy
Drevá na údenie – tabuľka
U chutí údených más sa môže stretnúť s rôznymi názormi. Obľúbené klišé sto ľudí, sto chutí platí aj tu. Každému bude vyhovovať niečo iné. A zároveň – nie každý má taký vycvičený nos a chuťové bunky, aby druh použitého dreva s istotou spoznal. Áno pár takých majstrov bude. Ale veľké množstvo ľudí zostane pri základnom rozlíšení: buď im vaše mäso šmakuje, alebo nie.
Preto môžete po získaní istého tréningu smelo experimentovať a zisťovať, čo vyhovuje vám. Výsledok potom bude závisieť od vašich skúseností, ale aj od kvalitne vstupných surovín – dreva, ale hlavne mäsa.
Druh dreva
Chuť / aróma / charakteristika
Na aké mäso sa hodí
buk
jemná, skôr univerzálna chuť, hodí sa takmer na všetko
všetky druhy mäsa aj klobás
dub
silnejšia aróma, tiež skôr neutrálna
hlavne zverina a červené mäso
orech
silne aromatické drevo, nepreháňať odporúča sa používať v kombinácii s inými, menej výraznými druhmi driev
červené mäso a zverina
mesquite
silné aroma, zemité, používané v USA
vhodné na zeleninu aj hovädzie mäso
jabloň
silná chuť, najsilnejšia z ovocných drevín, ľahko sladkastá aróma
hovädzie aj bravčové mäso, výsledok možno doplniť aj o ďalšie jablčné delikatesy – chren s jablkami, chutney, alebo jablkový lekvár
hrušeň
pekná jemná dymová chuť podobná jabloni, mierne sladká a drevitá aróma
skvelá na bravčové, hydinu a operenú zverinu
javor
jemne dymová, trochu sladkastá chuť, perfektný farebný výsledok
hodí sa na hydinu, syry a zeleninu, skvele doplní morčacie mäso
jelša
sladká príchuť, spolu s bukom najobľúbenejšia drevina u nás, krásna zlatavá farba vyúdeného mäsa
skvelá k rybám, hydine a bravčovému mäsu, výborná napr. na lososa
čerešňa
ľahko sladký ovocný dym, ktorý je jemný, sladký a ovocný, dodáva svetlým mäsám ružový nádych
vhodná na všetky druhy mäsa
hickory
drevo na poriadne americké barbecue, sladkastá až slaninová chuť
Papier je dôležitou súčasťou nášho každodenného života. Využívame ho na písanie, tlač, osobnú hygienu a vo forme lepenky na prepravu produktov. V priebehu storočí sa vyrábal zo širokej škály materiálov – z vlákniny dreva, zberového papiera, bavlny, ľanu, hodvábu, ryžovej slamy, rybárskych sietí, kôry moruše papiernickej aj zo starého oblečenia. Viete ale, ako vyrobiť papier a koľkokrát sa dá recyklovať? Prečítajte si náš článok.
Výroba papiera
Základom na výrobu papiera v SR sú vlákna z celulózy – vláknina. Tá sa u nás získava predovšetkým z dreva ihličnatých stromov zbavených kôry alebo z triedeného zberového papiera.
Na spracovanie v papierenskom priemysle sa používajú vrchné časti kmeňov, drevo z prebierok a pilárska štiepka – tzn. drevo, ktoré už nejde spracovať na rezivo. Cieľom je extrahovať vlákna, a to sa vykonáva buď pomocou chemického, alebo mechanického procesu.
Prvým krokom v procese výroby papiera je výroba buničiny. Na to, aby sa vyrobila, musia byť oddelené tri hlavné zložky: kôra, vlákno a lignín.
Chemický spôsob získania vlákniny
Materiál sa zbaví kôry a naseká na štiepky. Ďalej sa štiepky premiestnia do tlakových nádob, kde za vysokej teploty a tlaku prebieha rozklad chemickej štruktúry lignínu na kvapalinu pomocou rôznych chemikálií, vrátane hydroxidu sodného a sulfidu sodného. Cieľom je zachovanie celulózy a degradácia lignínu.
Buničina sa melie vo vode na menšie vlákna (dochádza k štruktúrnej a rozmerovej zmene vlákien) a odfarbí. Mletie prebieha v mlecích zariadeniach nazývaných holandre. Pre lepšie vlastnosti papiera sa do zmesi pridáva množstvo chemických látok. Vzniknutý produkt – papierovina – sa ďalej spracováva na papierenskom stroji. Najskôr je potrebné zbaviť ju vlhkosti (obsahuje až 99% vody). Nasleduje odvodnenie na site natriasaním (pritom sa celulózové vlákna prepájajú a splsťujú). Ďalšia voda sa odčerpáva vývevami. Vzniknutý papierový pás prechádza žmýkacím lisom, kde je vytlačených až 50 % obsahu vody a až 90 % vody je v tomto výrobnom procese recyklovaných.
Potom papier prechádza sústavou sušiacich, väčšinou liatinových valcov vykurovaných parou (suší sa pri teplote vyššej ako 100 °C). Aby papier nebol veľmi savý, počas sušenia sa naň nanáša škrob
Nasleduje ochladenie a hladenie špeciálnym valcom – kalandrom. V tejto fáze sa tiež môže aplikovať ďalšia povrchová úprava, ktorá zlepšuje vlastnosti papiera. Na pridanie jasu, lesku a zvýšenie odolnosti proti vlhkosti sa používajú nátery.
Po zarovnaní okrajov sa nakoniec papier namotáva do roliek na kotúče, reže na formáty a odosiela zákazníkom.
Papier vyrobený chemickou cestou je obvykle lesklejší, hladší a kvalitnejší ako papier vyrobený mechanickou cestou.
Čo sa vyrába z papiera
Výrobky z papiera používame denne. Patria medzi ne bankovky, noviny, časopisy, zošity, knihy, papiere do tlačiarní, papierové obaly, krabice, obálky, hygienické a kuchynské potreby, ale aj bytové dekorácie (napr. tapety, tienidlá na lampy), umelecké diela, stolné hry, domčeky pre bábiky ad. Papier však nájdeme aj v produktoch, kde by sme to nečakali: v niektorých typoch obväzov, aviváží či tekutých mydlách.
Druhy papiera
Druhy papierov sa líšia hrúbkou, gramážou, povrchovou úpravou, ale aj zložením. Stretnúť sa môžete napr. s ofsetovým papierom, kriedovým papierom, prírodným papierom, recyklovaným papierom, grafickými papiermi a špeciálnymi papiermi, fotopapierom, LWC papierom, termopapierom, kartónom a lepenkou, samolepiacim a vizitkovým papierom, transparentným papierom, samoprepisovacím papierom či tabelačným.
Vlastnosti a použitie jednotlivých druhov papierov musíte brať do úvahy napr. pri výbere papiera do tlačiarne. Neplatí totiž, že si každá tlačiareň poradí s každým typom papiera. Ich vzájomnú kompatibilitu je dobré si vždy overiť na webe výrobcu, ktorý spravidla uvádza pri každom modeli podporované formáty a typy papiera.
Ako triediť papier
Ak chcete prispieť k ochrane lesov, mali by ste papier triediť. Papier na recykláciu vyhadzujte do modrých kontajnerov, a pokiaľ máte väčšie množstvo, odovzdajte ho do zberných surovín.
Priamo na zbernej nádobe nájdete nálepky, ktoré opisujú, čo patrí do papiera, a čo nie. Do modrých kontajnerov môžete vhodiť časopisy, noviny, zošity, krabice, papierové obaly, lepenkové výrobky, obálky s filmovými okienkami, papiere so svorkami, bublinkové obálky bez plastového vnútra a tiež knihy (bez väzby). V prípade, že máte väčšie množstvo kníh, zvoľte radšej zberný dvor.
Na recykláciu sa nehodí napr. papier s povrchovou úpravou (voskovaný, kriedový) a uhlový, mastný alebo inak znečistený, hygienické potreby, ale ani účtenky.
V prípade, že chcete urobiť pre ochranu životného prostredia viac, prečítajte si aj tipy, ako si zariadiť zelenú kanceláriu alebo ako ušetriť vo firme za elektrinu.
Recyklácia papiera
Recyklácia papiera je proces spracovania odpadového papiera pre opätovné použitie. Cieľom je vyrobiť nový a použiteľný papier. Návrat papiera do recyklačného procesu umožňuje zaistenie jeho dostatku pre ďalšiu výrobu a tiež zníženie spotreby dreva. Do budúcnosti nie je riešením zrecyklovať čo najviac papiera, ale spotrebu papiera čo najviac obmedziť.
Ako recyklovať papier
Papier je možné recyklovať 5x až 6x – podľa typu papiera a použitej technológie. Každou recykláciou sa ale znižuje jeho kvalita, pretože dochádza ku kráteniu papierových vlákien. Z recyklovaného papiera sa najčastejšie vyrábajú zošity, kartón alebo toaletný papier. Existuje ale aj recyklovaný kancelársky papier určený pre tlačiarne a kopírky.
Proces recyklácie
Na začiatku sa papier vytriedi a zvezie k spracovateľovi.
Papier sa dostáva do rozvlákňovača. V ňom sa zmieša s vodou a vznikne kaša, z ktorej treba odstrániť všetko, čo tam nepatrí (farby, atrament, svorky a pod.).
Zo získanej kaše sa pomocou sústavy valcov vyžmýka voda a vzniknutá surovina sa suší.
Posledným krokom je bielenie.
Zrecyklovaný papier sa delí podľa tried (kategórií). Každá z nich má inú cenu na trhu a papierne ho nakupujú práve podľa týchto tried. Málokto vie, že sa papierový recyklát používa aj na výrobu umelého snehu na filmárske účely, do zváracích elektród, asfaltových zmesí či brzdových obložení. Z vlákien, ktoré už nie je možné recyklovať, sa vyrábajú izolačné výplne, platá na vajcia, návinové ruličky a podobné výrobky, kde kvalita papiera nie je taká dôležitá.
