Egreše sa väčšinou strihá na kotlovitú korunku, teda bez terminálu. Pozrite sa na návod od pána pestovateľa Urbánka, ktorý na svoj Youtube kanál natočil dokonalú inštruktáž.
Zdroj: Adobe Stock, Jan Urbánek
Názory na rez orecha vlašského sa dosť rôznia, resp. líši sa ročná doba, v ktorej sa odporúča rez vykonávať. Hovorilo sa, že najlepším obdobím na rez je august. Orech potom neroní miazgu a rany sa do zimy stihnú zahojiť. Avšak dlhoročný výskum pána Jaroslava Matejska dokázal, že to nie je pravda. Odporúča naopak jarný rez alebo – v prípade, že daný záhradník rez robí zle alebo v nevhodnú dobu – rez vôbec žiadny. Výsledky jeho práce si môžete prečítať v článku, ktorý na túto tému publikoval. Pokiaľ sa do prerezávky orecha chcete pustiť, prinášame zrozumiteľný návod.
Zdroj: Jan Urbánek, Jaroslav Matejsek, Luboš Nehyba
Pretože aj túto tému má skvele spracované pestovateľ pán Urbánek zo Židlochovíc, dovoľujeme si sem umiestniť práve jeho videonávod. Pozrite sa, ako strihať broskyne už od výsadby.
Zdroj: Jan Urbánek, Adobe Stock
Jarný rez sliviek je v zásade veľmi podobný tomu, ktorý robíme u marhúľ. V priloženom videu je ale aj pár zaujímavostí, ktoré je lepšie si pozrieť, než o nich čítať. Odporúčame teda vidieť a potom bude jarný rez slivka určite jasnejší.
Zdroje: Adobe Stock, Youtube kanál p. Urbánka
Počas posledných cca 10 rokov sa na stavbách stále častejšie môžeme stretnúť s fasádami z dosiek v tmavo hnedej alebo čiernej farbe. Predtým neštandardná voľba obloženia je dnes k videniu na domoch navrhnutých renomovanými architektmi i menšími štúdiami, ale aj na drobných stavbách, ako sú rôzne tiny-housy, maringotky alebo čajové domčeky a záhradné altány. Jedná sa o opaľované dosky ošetrené olejmi na drevo.
Povrchová úprava dreva opaľovania pochádza z Japonska a nazýva sa Shou Sugi Ban alebo tiež Yakisugi (焼杉). Yaki znamená „zahriať ohňom/opáliť“ a sugi „cyprus“. Ide o tradičnú metódu a už z názvu je vidieť, že sa pri nej využívalo hlavne drevo cyprusov. Konkrétne sa potom jednalo o cyprus tupolistý – hinoki (Chamaecyparis obtusa).
V minulosti sme v našich zemepisných šírkach mohli podobné sfarbenie pozorovať na vidieckych stodolách. Tam nebola čierna farba výsledkom opaľovania, ale dosky boli natierané hovädzou krvou. Pôsobením slnka potom dosky tmavli a fasády najmä úžitkových budov dostávali načernalý odtieň. O mnoho rokov neskôr vystriedal volskú krv vyjazdený olej. Aj ten sa používal na natieranie prístreškov, kôlní a stodol. Avšak vďaka škodlivým účinkom na ľudské zdravie bolo od jeho používania upustené.
V súčasnosti existujú tri základné spôsoby, ktorými je možné docieliť opálenie povrchu dreva. Každý z nich má svoje špecifiká a osobne som vyskúšal iba druhú metódu, teda opaľovanie horákom. Sami ale môžete skúsiť aj ďalšie spôsoby a zistíte, čo vám vyhovuje.
Prvý spôsob je veľmi tradičný a trochu náročný na manipuláciu. Dosky sa pri ňom zviažu po troch hranami k sebe a tým sa vytvorí komín. Pokiaľ ho postavíme nad rozrobený oheň, začne povrch dreva horieť smerom nahor vďaka prirodzenému ťahu vzduchu. Vnútro doskového komína tak bude opálené, vonkajšie strany dosiek zostanú nedotknuté. Nevýhodou je nemožnosť kontrolovať pohľadom mieru opálenia, takže je potrebné nabrať určitú skúsenosť. Ďalší zádrhel môže vzniknúť pri manipulácii, keď napríklad 4 metre dlhé dosky už je ťažké udržať vo vertikálnej polohe tak, aby mohla obhorieť a nijako nás pri práci neohrozila. Pri takej dĺžke už sa hodia pomocníci.
Z video ukážky si môžete urobiť predstavu o tom, ako tradičné opaľovanie pomocou vytvoreného komína prebieha. Je vidieť, že horenie dosiek je silné, vzniká zuhoľnatená vrstva. Je teda potrebné ich včas uhasiť, aby neodhorelo väčšie množstvo dreva, než je nutné.
Ďalšia metóda opaľovania využíva stavanie horák na lepenku. Tým je možné docieliť podobný efekt, ako pri opaľovaní prvým spôsobom. Výhodou je ale lepšia manipulácia s materiálom a tiež väčšia kontrola nad mierou opálenia dosiek.
Pri použití horáka je vhodné dodržať niekoľko zásad:
Na zjednodušenú úpravu opaľovaných dosiek alebo výrobu väčšieho množstva sa hodí špeciálna pec. Tú nájdeme skôr v priemyselných podnikoch, ale dosky sa na posuve pretiahnu pecou, kedy sú zároveň z jednej strany vystavené žiaru. Výhodou je rovnomerne opálený povrch a menšia prácnosť.
Na napúšťanie opálených dosiek sa používajú rôzne druhy olejov, napríklad ľanový alebo tungový. Zahriatím oleja pred aplikáciou zaistíte hlbšiu penetráciu dovnútra dosiek. Na optimálnu ochranu opáleného dreva je ideálne aplikovať aspoň tri vrtvy. Pokiaľ nie ste spokojní s finálnou farbou dreva, napríklad preto, že je príliš svetlá po kefovaní, dá sa to vyriešiť. Oleje, ktoré sa používajú na povrchovú úpravu je možné dofarbiť pigmentom. Je k dostaniu v rôznych odtieňoch a intenzitu farby určuje práve odtieň a použité množstvo. Ja takto dofarboval nedostatočne opálené palubovky na maringotke. Odtieň paluboviek bol po prvom napustení olejom veľmi svetlý a nerovnomerný. Opálenie sa teda ukázalo ako nedostatočné. Preto som pri druhom a treťom nátere pridal orechový pigment – ten najtmavší, ktorý sa mi podarilo zohnať. Finálna farba je tak úplne čierna, hoci samotné opálené palubovky by boli skôr žíhané.
Stupne opálenia dreva sa rôznia. Pokiaľ je plameňom vystavené len malú chvíľku, bude zvýraznená kresba a stmavnú hlavne letorasty. Také dosky sa často používajú na výrobu rustikálneho nábytku, políc alebo regálov. Opálené drevo je možné ešte kefovať a jemne obrúsiť tak, aby pri použití v interiéri nešpinilo. Ako finálna povrchová úprava sa väčšinou používa napustenie olejom na drevo. Výsledkom sú dosky svetlo hnedé, len mierne tmavšie ako boli pôvodne. Ako už bolo povedané, dôjde hlavne k zvýrazneniu kresby.
Vyššia miera opálenia potom dáva vzniknúť doskám v rôznych odtieňoch hnedej až po uhlovo čiernu. Veľa opálené dosky potom budú mať aj charakteristický zuhoľnatený povrch. Práve tenká vrstva zuhoľnateného dreva je často cieľom takejto úpravy. Zaisťuje totiž ochranu pred hmyzom, drevokaznými hubami, ale aj pred požiarom. Raz opálené drevo už totiž zle horí. Zuhoľnatený povrch potom buď na doskách môžeme nechať, alebo ho možno kefovať. To sa používa v prípade, že nechceme aby z dosiek zuhoľnatené kúsky mohli časom opadávať. Finálne napustenie sa potom vykonáva ľanovým alebo tungovým olejom na drevo.
Biele, teda povedzme tradičné prevedenie fasád domov, s ktorým sa môžeme stretnúť najmä v okolí Stredozemného mora funguje tak, že za slnkom rozpálených dní odráža jeho žiarenie. Teplota povrchu domov sa potom zhruba rovná teplote okolitého vzduchu. Teda fasády a následne aj interiéry domov sa tak nerozpaľujú. Za chladnejších nocí sa potom uplatňuje nízka sálavosť tepla z povrchu fasád. Akumulované teplo sa do okolia vyžaruje pomalšie.
Pri čiernych domoch je to presne naopak – v noci rýchlejšie vychladnú a naopak cez deň sa ľahko rozpália do teplôt prevyšujúcich vzduch v okolí. Preto je tepelná izolácia a následný komfort pobytu v týchto stavbách jednou z hlavných výziev, ktoré použitie použitia tmavých obkladov obnáša.
Výroba a údenie domácich klobás často dokáže poriadne rozvíriť debatu medzi milovníkmi údených mäsových dobrôt. Existujú totiž zástancovia rôznych druhov údenia – niekto by prisahal na studený dym, niekto na vlažný, niekto údi dymom horúcim. V tomto teda rozhodne zhoda nepanuje, ale nemá cenu stáť okolo udiarne a hádať sa. Dôležité nakoniec je, aby klobásy chutili hlavne vám.
Zdroje: Adobe Stock, Youtube kanál BradmanTom
V minulom článku sme sa pozreli, ako sa nakladá mäso postarom. Tento postup, ako už názov napovedá je o poznanie rýchlejší, rozhodne ním nestrávite 5 týždňov.
Na druhú stranu je celkom kontroverzný, pretože sa pri ňom používa mäsiarska rýchlosol, niekedy tiež zvaná nakladacia soľ. Jej nevýhodou je, že obsahuje dusitan sodný. Táto látka sa označuje na obaloch potravinárskych výrobkov ako E250 a funguje ako konzervant. Nejedná sa ale rozhodne o nič zdravé, Svetová zdravotnícka organizácia vydala správu, ktorá pred jej požívaním varuje s tým, že konzumácia môže spôsobiť v našom tele premenu dusitanov na iné zlúčeniny, ktoré môžu byť vo výsledku karcinogénne.
Avšak používanie rýchlosolí doteraz nebolo riadne nahradené a bežne sa využíva vo veľkovýrobe aj pri domácom údení. Faktom je, že obsah dusitanu je v tejto zmesi nízky, uvádza sa, že sa pohybuje okolo 2 – 3 %, zvyšok je obyčajná kuchynská soľ. Jej použitie je teda na zváženie každého, ale na nakladanie mäsa začiatočníkov je ideálne. Nehrozí totiž pokazenie mäsa, ako pri klasickom postupe.
Toľko teda ku kontroverznej metóde rýchleho nakladania. Ako už bolo spomenuté, jej hlavnou nevýhodou je obsah dusitanu sodného v rýchlosoliach. Je teda na každom, či chce týmto spôsobom mäso pripravovať. Napriek tomu sa nedajú uprieť výhody toho, že je táto metóda nakladania rýchla a nepotrebujete žiadne ďalšie špeciálne vybavenie na prípravu mäsa. Navyše si mäso zachová pekne červenú farbu a nebude toľko šednúť, ako pri nakladaní postaru. Poslednou metódou, ktorá stojí za vyskúšanie je nakladanie v sous-vide a na tú sa pozrieme nabudúce.
Zdroje: Adobe Stock, , www.ferpotravina.cz, Youtube kanál BradmanTom
Jesenné počasie praje roztopeným udiarňam a skvelej vôni pripravovaného mäsa. Pri práci nám totiž nebude také teplo a zároveň sa dá priebežne pracovať na záhrade a pritom dohliadať na udiareň.
Existujú rôzne spôsoby nakladania mäsa pred údením, ale dnes sa pozrieme na ten, ktorý je považovaný za tradičný. Predtým sa v podstate iný nepoužíval a preto sa tomuto procesu hovorí nakladanie postaru. Pekne za použitia soli a následne láku.
Celý proces prípravy mäsa teda trvá aj 5 týždňov. Mäso po vybratí z chladničky nechajte deň uschnúť niekde v špajze, alebo pivnici a môžete rozkúriť udiareň. Istotou je 80 °C počas 8 hodín. Od tejto hodnoty sa môžete prípadne odpichnúť k vlastným experimentom. Do najväčšieho kusu mäsa sa odporúča pichnúť teplomer. To vám umožní kontrolovať, či dosiahla vnútorná teplota aspoň 72 °C počas 15 minút. Tým sa uistíte, že mäso bude dostatočne tepelne upravené a vhodné na konzumáciu.
Výhodou tohto spôsobu nakladania mäsa je fakt, že nepotrebujete žiadne špeciálne vybavenie. Stačí základné korenie a kuchynské náčinie. Nevýhodou je dlhší čas, počas ktorého sa treba príprave mäsa venovať a tiež už spomínané riziko množenia baktérií pri samotnom procese. Pokiaľ chcete ale vyskúšať tradičný postup nakladania, toto je on.
Zdroje: Pixabay.com, Youtube kanál BradmanTom
Černice (latinsky Rubus), rovnako ako maliník pochádza maliník z čeľade ružovitých. Patrí aj do rovnakého druhu – ostružiník. Ale pozor – druh černíc je zložitá téma a botanika má dokonca vlastnú disciplínu, ktorá sa skúmaniu týchto rastlín venuje. Odbor sa nazýva batológia.
Tieto dve rastliny sú si teda veľmi blízke a na rez maliníka sa môže pozrieť v tomto článku. Rastlina samotná je najčastejšie ker, ktorý prvý rok vyženie niekoľko výhonov. Tie ešte neplodia, ale druhým rokom z paží listov vyrastú kratšie výhony, ktoré ponesú kvety aj vytúžené ovocie. Plody černice, ktoré dobre poznáme ako černice sú, z pohľadu botaniky, súplodia malých kôstkovičiek.
Vo voľnej prírode je černica často pionierskou rastlinou, kedy zarastá okraje lesa i lesných ciest, ale aj voľné miesta na rúbaniskách vzniknuté výrubom stromov, alebo požiarom. Vyhovuje ji dostatok slnka a rastie tak bujne, že často zadusí aj mladé semenáčiky stromov. V slovenských záhradkách sú najčastejšie pestované tieto odrody: Čačanská beztrná, Navaho, Helen, Thornfree, alebo Wilsonova.
Úrodu černíc najlepšie spotrebujte rovno. Ide o zdravú pochúťku, pretože obsahujú veľké množstvo bioflavonoidov. Tieto látky pôsobia ako dôležité antioxidanty s pozitívnym účinkom predovšetkým na naše cievy. Černice tiež obsahujú vitamín C, horčík, železo, draslík a nezanedbateľné množstvo vlákniny. Uvádza sa, že pomáhajú znižovať vedľajšie účinky ožarovania pri chemoterapii.
Pokiaľ ich budete mať toľko, že ich bude treba spracovávať, ponúkajú sa tieto možnosti: Zavareniny a kompóty. Do kompótov je lepšie dávať tie väčšie a tvrdšie plody. Hodí sa do koláčov aj bublanín a okrem toho krásne dozdobí cheescake, alebo muffiny. Pripraviť z nich môžete aj ovocný sorbet alebo domácu malinovku a vďaka ostrejšej chuti výborne doplnia šaláty.
Zdroje: Pixabay.com, Youtube kanál Plodná zahrada